Pondelky...

Autor: Zuzana Jacková | 27.10.2011 o 0:13 | (upravené 27.10.2011 o 0:27) Karma článku: 4,18 | Prečítané:  1034x

Tento článok píšem síce v stredu, no moja averzia voči pondelkom je rovnaká v ktorýkoľvek deň. Z čoho vlastne pramení? Jedným dôvodom je samozrejme ranné vstávanie, na ktoré si snáď nikdy nezvyknem. Nie som ranné vtáča a už vôbec ma nefascinuje, keď za oknom pri zobúdzaní vidím rovnakú tmu ako pri zaspávaní. Kým sa vôbec zorientujem v čase a priestore, zistím, že mi ostáva asi 15 minút na úpravu môjho ksichtu do prijiteľného stavu...

Nacvičenými pohybmi si nanesiem maskaru a púder a svižným tempom vybehnem z domu v ešte nezapnutom kabáte. Už na polceste vidím ako sa nebezpečnou rýchlosťou približuje autobus k miestu, kde som už dávno mala stáť! V hlave si v rýchlosti rozanalyzujem svoje možnosti: po a) nechám autobus autobusom a počkám si na ďalší s tým, že do školy určite neprídem načas, alebo po b) zozbieram celú svoju energiu a na autobus dobehnem. Väčšinou vyhráva možnosť b, keďže som vzorná študentka a do školy chodím vždy načas:) Čo moje pondelkové ráno urobí osobitne "krásnym" je pán šofér, ktorý ma vždy s radosťou týra. Nie je to ako v MHD-čke, kde si označíte lístok a nikto sa viac o vás nestará. Tu je to hotová skúška ohňom. Slušne pánovi vodičovi oznámite, kam by ste sa radi dostali, ale on akoby bol duchom neprítomný a musí sa uistiť či počul správne. Uisťuje sa najčastejšie otázkou "CO?". Áno, presne tak, bez mäkčeňov. S vypätím všetkých síl a dychu, ktorý ešte hapruje po maratónskom behu, mu požiadavku zopakujete. Na druhýkrát ste väčšinou úspešní, aj keď závisí aj od pána šoféra, či si vás dnes nevyvolil za svoju obeť, ktorej skontroluje všetky príslušné doklady na získanie lacnejšieho lístka. Ak ste sa už úspešne dostali do autobusu, aj tak nie je všetkému koniec. Túžba sadnúť si je nesplniteľná, preto ostávate stáť a držiac sa všetkých možných tyčiek zvádzate boj s brzdami autobusu. Musím podotknúť, že aj držanie sa je veľkým úspechom, najmä ak meriate 162 cm a tyčka je na vás trochu privysoko. Keď nastáva chvíľa vystupovania, je to chvíľa radostná, avšak náhle si uvedomíte, že váš čaká ešte jedna cesta, aj keď už iba MHD-čkou, v ktorej si vás nevšímajú. Kým sa dopotácate z jedného konca mesta na druhý, ste radi, že vidíte tú ošarpanú budovu, v ktorej si konečne môžete sadnúť na VAŠU stoličku a pri vstupe do triedy od vás nikto nepýta žiadne doklady. Deň väčšinou pokračuje už miernejším tempom, aj keď náhoda je sviňa a stať sa môže čokoľvek.

Nepoznám ľudí, ktorí by pondelky milovali a aj keď možno existujú, ja k nim nikdy patriť nebudem. Myslím, že dôvod je jasný:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodičia trojičiek: Nie je jednoduché prejsť po ulici bez povšimnutia

Deň s trojičkami sa takmer nedá naplánovať.

PRIMÁR

Od štyridsatky po sedemdesiatku. Ako sa mení sexualita?

Kvalita závisí od psychiky milencov.


Už ste čítali?