Zuzana Jacková
Nočné monológy - časť tretia
Niekedy si myslím, že to, čo dostávam, si vlastne ani nezaslúžim. Občas mám dokonca zlé svedomie kvôli niečomu, čo sa mi prepieklo, alebo že si ľudia o mne vytvorili mylný názor, ktorý mi vyhovuje...
Neobyčajná, zvláštna, ironická, divoká a zároveň jemná. Chvíľu jasné slnko, následne búrkový mrak;) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Niekedy si myslím, že to, čo dostávam, si vlastne ani nezaslúžim. Občas mám dokonca zlé svedomie kvôli niečomu, čo sa mi prepieklo, alebo že si ľudia o mne vytvorili mylný názor, ktorý mi vyhovuje...
Tak si predstav, že si už viac ako rok sama. Pod pojmom sama mám samozrejme na mysli bez muža. Napriek akejkoľvek emancipácii a vyhláseniam: "Mne to takto vyhovuje", cítiš kdesi v kútiku duše prázdnotu. Už ti začína šibať z toho, že za ten rok sa nedokázal objaviť niekto, kto by bol aspoň trošku hodný tvojich citov. Začínaš veriť, že ten pravý sa predsa už musí každú chvíľu objaviť. Aj sa objaví. Zdanlivo dokonalý a ty máš len jedinú túžbu - pocítiť jeho objatie a počúvať všetky tie magické slová...
Som z inej planéty. Neviem totižto klamať. Bez tejto "vymoženosti" sa snáď v dnešnom svete nedá existovať. Klamstvá a pretvárka sú všade okolo. Topíme sa v nich.Vypúšťame ich z úst s chladnokrvným výrazom. Je to najľahšia cesta na dosiahnutie cieľa... Najlepší nástroj na zranenie druhého...
Mám rada tmu. Azda si mnohí poklepkáte na čelo, či môže byť človek, ktorý niečo takéto povie, normálny. Ale mám na to pár pádnych dôvodov. Prvým je ten, že tma má tu najkrajšiu farbu a to, ako všetci vieme, čiernu.
Možno by bolo dobré vidieť viac...Viac než len povrch.Zotrieť všetky klamstvá.Naliať si čistého vína.A prejsť k pravej podstate...Ktorá nás robí tým,čím v skutočnosti sme.
V podstate bola dobrý človek oproti tým, ktorých mala vôkol seba. Je smutné, keď zistíte, že nemôžete veriť ani svojim najbližším, o ktorých ste si mysleli, že sú tu pre vás, bezvýhradne vás milujú, pozdvihujú vaše sebavedomie a môžete im dôverovať. Nie,nemôžete. Dnes už to definitívne vedela. Ľudia urobia čokoľvek,len aby ste niekomu nepripadali úžasný. Aby ste si nebodaj nezačali myslieť,že aj vy môžete niečo znamenať. Nie,nemôžete...
Tento článok píšem síce v stredu, no moja averzia voči pondelkom je rovnaká v ktorýkoľvek deň. Z čoho vlastne pramení? Jedným dôvodom je samozrejme ranné vstávanie, na ktoré si snáď nikdy nezvyknem. Nie som ranné vtáča a už vôbec ma nefascinuje, keď za oknom pri zobúdzaní vidím rovnakú tmu ako pri zaspávaní. Kým sa vôbec zorientujem v čase a priestore, zistím, že mi ostáva asi 15 minút na úpravu môjho ksichtu do prijiteľného stavu...
Zdá sa mi, že v poslednej dobre prevláda dosť primitívny názor, že ak žena nemá po svojom boku muža, tak je vlastne menejcenná. Šíriteľkami tohto názoru sú prevažne slečny, ktoré sa cítia zaujímavé a populárne iba vtedy, ak vystriedajú čo najviac frajerov.
Rozhodla som sa k tejto téme niečo napísať, keďže sama som majiteľkou zadku nie celkom štandardnej veľkosti a bokov, ktoré najviac vystihuje slovo široké.
Možno to nebolo najlepšie riešenie situácie, v ktorej sa ocitla. Možno to dokonca bolo hlúpe a nedospelé a možno tým ubližovala zas len sebe. Prinútila sa však na to nemyslieť. Teraz jej bolo fajn. Život ju síce stále kopal do zadku, ale naučila sa rešpektovať to, sebaľútosť odhodila do kontajnera spomienok a začala hrať podľa svojich nových pravidiel. Irónia, ktorá jej vždy bola blízka sa len zvýraznila, svoju inteligenciu využívala na pomýlenie ostatných, ktorí nestíhali spracovávať jej slová.
Už je to mesiac,čo spolu nie sme, už je to mesiac,čo ťa viac nechcem. Polámané kúsky srdca snažím sa zalepiť, rozumom si tvoje konanie stále neviem vysvetliť.
Vždy bola iná ako ostatné dievčatá v jej veku. Nebola extra krásna ani neoplývala peniazmi. Mala však iné,na prvý pohľad neviditeľné kvality,ktoré žiaľ ostávali nedocenené. Odjakživa bola outsiderkou v každej spoločnosti,v ktorej sa ocitla. Nevnímala to tak,išlo to mimo nej. Mala len jednu jedinú vášeň a tou bolo maľovanie. Hranie sa s farbami,ktoré tvorili jej svet.
Čierne vlasy ležali rozložené na chrbte, zelené oči skúmavo hľadeli spod ofiny. Mala typický, nečitateľný výraz, trochu ľahostajný a naoko nevšímavý. Všímala si však až príliš...